Úvaha o učení
V škole sa často pozeráme dopredu. Poháňajú nás nároky:
Čo ešte treba stihnúť.
Čo treba zlepšiť.
Čo sa nepodarilo.
Kam sa ešte potrebujeme posunúť.
Máme ciele, plány, očakávania. A je to prirodzené. Učenie je predsa pohyb a zmena.
Učiteľská práca je plná výsledkov, ktoré sa neukazujú okamžite. Nie sú zapísané v známkach ani v tabuľkách. Často prichádzajú nenápadne.
Môže to byť žiak, ktorý sa po týždňoch prvýkrát prihlási. Trieda, ktorá dnes pracovala pokojnejšie ako zvyčajne. Rozhovor, po ktorom niekto odchádzal povzbudený.
Moment, keď si uvedomíme, že niečo, čo sme mesiace opakovali, zrazu začalo dávať zmysel.
Lenže práve tieto momenty si často nevšimneme, pretože už myslíme na ďalšiu hodinu., na ďalší problém, Na to, čo ešte nie je hotové.
A tak sa môže stať, že prežívame veľa úsilia a málo radosti.
Čakáme na veľký úspech. Výnimočný výsledok. Potvrdenie, že to, čo robíme, má zmysel.
A pritom sa učiteľská radosť môže objaviť úplne inde.
V obyčajných chvíľach.
V tom, že dnes niekto prišiel do školy rád.
V tom, že sme zvládli náročný deň pokojnejšie než minulý týždeň.
V tom, že sme sa dokázali zastaviť a všimnúť si to, čo sa podarilo.
Radosť z malých úspechov neznamená uspokojiť sa s málom. Skôr možno znamená nezabudnúť si všimnúť, že rast sa deje aj vtedy, keď nie je viditeľný. Niektoré z najdôležitejších vecí v učení neprichádzajú vo veľkých okamihoch. Ale v tých malých, ktoré si všimneme až vtedy, keď sa na chvíľu prestaneme ponáhľať.
Jednoduchá otázka „Čo malé sa dnes podarilo?“ môže priniesť uvedomenie, že práve tam začína radosť z učenia.