Úvaha o učení
Otázky sú prirodzenou súčasťou učiteľskej profesie. Sprevádzajú vyučovanie, rozhovory so žiakmi, rodičmi aj kolegami. Niektoré otázky kladieme nahlas, iné zostávajú v našich prípravách a úvahách.
„Rozumieš tomu?“
„Potrebuješ pomoc?“
„Čo si sa dnes naučil?“
Je to prirodzené. Pýtať sa je súčasť našej práce. Zaujímame sa o žiakov, vedieme ich, povzbudzujeme, hľadáme odpovede na ich otázky aj na tie svoje.
Niekedy sa však stane, že pri všetkých tých otázkach nám uniká jedna celkom obyčajná.
Ako sa mám ja?
Nie ako učiteľ, ktorý sa snaží stihnúť všetko, čo treba stihnúť.
Nie ako niekto, od koho sa očakáva, že bude pripravený, trpezlivý a profesionálny.
Len tak.
Možno preto, že sme si zvykli dávať pozornosť najmä druhým. Všímame si, kto dnes prišiel do školy smutný. Kto potrebuje podporu. Kto sa trápi. Kto zažil úspech.
Nie preto, že na ňu musíme nájsť dokonalú odpoveď.
Ale preto, že aj od nej môže začínať učenie.
To naše vlastné.
Učenie nie je len proces, ktorý sa odohráva v hlavách žiakov. Odohráva sa aj v živote učiteľa. Každý deň sa učíme veľa odovzdať, vnímať žiaka i celú triedu, prispôsobiť sa nečakaným situáciám, zvládať neistotu, hľadať trpezlivosť, prijímať neúspechy a tešiť sa z malých pokrokov, ktoré si často všimneme až spätne. Učíme sa z pocitu, že dnes sa podarilo vytvoriť priestor, v ktorom sa dalo nielen učiť, ale aj byť spolu.
Možno by sme preto mali začínať nielen otázkou, čo sa dnes naučili naši žiaci, ale aj otázkou, čo sme sa dnes naučili o sebe.
Keď sa naučíme venovať pozornosť vlastnému prežívaniu, dokážeme citlivejšie vnímať aj prežívanie našich žiakov. A možno práve odtiaľ začína dobré učenie.