Myšlienky a presvedčenie o emóciách sa formujú v ranom veku. Môže sa stať, že emócie nás vyrušujú, obťažujú a vnímame ich ako záťaž. Ale len v tom prípade, ak sa nám s nimi ťažko pracuje. Emocionalita je jedným z významných faktorov osobnosti a súvisí s neuroticizmom, teda tendenciou zaoberať sa negatívnymi emóciami, nestabilitou, neschopnosť zvládať ťažkosti. Pre fungovanie v práci ale i súkromí je dôležitá emočná stabilita, vyrovnanosť, vysoká frustračná tolerancia, pozitívne videnie a myslenie, zdravá sebadôvera (nemusí byť užitočná labilita, kolísanie nálad, malá odolnosť voči záťaži, pesimizmus, podceňovanie sa). Byť emočne stabilný v škole môže pomôcť učiteľovi nachádzať dobrú cestu k žiakom, kolegom i sebe. Lepšie komunikovať a byť spokojný. Napríklad vtedy, ak nás nahnevá žiak, kolega alebo nová nečakaná úloha.
Uvedomenie si emócií, teda rozpoznanie a pochopenie emócií, ich použitie a zvládanie, a to vlastných, aj u druhých, je podstatou emocionálnej inteligencie.
Odmetanie a potláčanie emócií nespôsobí, že sa ich zbavíme. Potlačená emócia sa prejaví inak. Možno to uchopiť pozitívne. Cez sebaocenenie za úspech žiakov, za vlastný profesijný rozvoj alebo pozitívnu zmenu v škole.
„Všetci vedia, čo je to emócia, pokiaľ sa nespýtate na definíciu. Potom sa ukáže, že to nikto nevie.“
Stavebné kamene emočnej inteligencie
Identifikovať vlastné pocity a rozumieť im
Táto kompetencia v dobre rozvinutom postoji sa prejavuje tak, že človek obvykle vie, ako sa práve cíti. Je vnímavý k telesným zmenám. Obvykle vie, z čoho plynie jeho zmena nálady. Vie identifikovať súvislosti medzi udalosťami a svojimi pocitmi. Vie vyjadriť svoje pocity slovami. Identifikuje pocity, skôr ako spôsobia psychosomatické ťažkosti. Ak napríklad pozorujeme u žiaka, že trpí často náladovosťou, ale nechápe prečo. Nevie svoje pocity popísať. Namiesto pocitov cíti skôr telesnú nevoľnosť, bolesti a pod. Rozvoj kompetencie v oblasti emočnej zrelosti žiaka vyžaduje od učiteľa všímavosť voči uvedeným javom, priestor na pozorovanie a usmernenie, čas na rozhovor, voľbu vhodných metód na stimuláciu tohto rozvoja.
Vedieť ovplyvňovať a regulovať svoje pocity
Človek disponujúci touto dobre rozvinutou kompetenciou sa vie upokojiť aj v náročných situáciách. Vie dobre zvládnuť zlosť a zúrivosť. Keď sa rozčúli, vie sám nájsť emocionálnu rovnováhu. Neutápa sa v negatívnych pocitoch, ale naopak vie im predchádzať. Nenechá sa cielene vyprovokovať a nachádza kreatívne spôsoby, ako zmierňovať obavy. Alebo môže byť dlho v myšlienkach lapený do svojich negatívnych pocitov. Vtedy hovoríme o menej rozvinutej kompetencii v oblasti ovplyvňovania a regulovania svojich pocitov. Môže sa to prihodiť a príležitostí na takéto prežívanie je aj v škole dosť. Avšak je dôležité pracovať na emocionálnej stabilite, pretože nezvládanie takýchto prejavov môže ublížiť žiakovi alebo kolegovi, na ktorého prenesieme zážitok z triedy v zborovni cez prestávku.
Vedieť prežívať a vyjadrovať pocity
Ak to vieme a máme dobre rozvinutú takto pomenovanú kompetenciu v oblasti emočnej inteligencie, vieme si pocity pripustiť a prejaviť ich, vyjadriť slovami a ostatným ich vysvetliť. Zdieľať pocity je totiž prospešné. Dá sa o nich živo hovoriť a prezentovať ich pred druhými. Prezentácia by nemala byť obťažujúca a neprimerane expresívna. Mohla by ovplyvniť pôsobenie v pracovnom tíme, ale tiež fungovanie vzťahov medzi žiakmi v triede. Spolupracovať na spoločných úlohách je príjemnejšie s niekým, kto dokáže zvládnuť negatívnu náladu alebo tzv. večné sťažovanie sa. Ak naopak o svojich pocitoch napríklad učiteľ pred kolegami nehovorí, môže pôsobiť odmietavo a nepriateľsky, potrebuje túto kompetenciu rozvíjať, aby druhí s ním chceli spolupracovať. Príčinou strachu z otvoreného vyjadrovania môže byť aj externý faktor, ktorým je kultúra školy bez priestoru na otvorenosť. Tu už sme v kontexte prostredia školy a možných konfliktov vyplývajúcich z jej kultúry.
Identifikovať pocity druhých a rozumieť im vyžaduje na úrovni dobre rozvinutej kompetencie vnímavosť voči druhým, odhad ich pocitov a získavanie informácií o nich. Naopak človek, bez empatie si nevšíma druhých, ostatným často nerozumie. Empatia znamená mať vôľu vžiť sa do situácie druhých, pochopiť ich uhol pohľadu. Empatia začína počúvaním druhého, Ide nielen o počúvanie toho, čo druhý hovorí, ale aj toho, čo nehovorí, teda vnímanie jeho neverbálnych prejavov. Počúvanie zahŕňa prijatie a uznanie toho, čo druhý hovorí a čo cíti.
Stratégie zvládania emočne náročných situácií
Prijatie hnevu je prirodzenou reakciou na krivdu, útok, hrozbu, urážku. Hnevať sa nie je nič zlé, ak vieme, čo s urobiť. Užitočným riešením môže byť využiť asertivitu. Len vy viete, kedy váš hnev rastie, tak sa naučte odhaliť ho hneď na začiatku. Dajte si pauzu, aby ste mohli uvažovať jasne. Nepremýšľajte ale príliš dlho, pretože potom sa hnev môže stupňovať. Aj keď sa hneváte, pokiaľ je to naozaj nutné, viete zapojiť racionálne uvažovanie. Pozrite sa na situáciu z iného uhľa pohľadu. Existuje iný, produktívnejší pohľad na danú situáciu? Vyjadrite svoj hnev asertívnym spôsobom. Buďte konkrétny v tom, čo váš hnev spôsobilo a čo chcete a naopak, čo nechcete, aby sa stalo.
Užitočnou stratégiou môže byť dávať si otázky a rozhodnúť sa, ktorá odpoveď bude najlepšia:
Mal by som riešiť vzniknutú situáciu hneď?
Čo chcem – aký by mal byť výsledok tejto situácie?
Čo sa stane, keď zareagujem tak, že…?
Čo sa môže stať, keď tak nezareagujem?
Čo mi pomôže cítiť sa lepšie?
Mal by som sa najprv s niekým poradiť, kým niečo spravím?
Na aké rozhodnutie by som bol pyšný?
Aktívne počúvanie môže byť užitočné v mnohých situáciách. Rozvíja empatické vnímanie pocitov a emócií druhých. Ten, koho počúvame získava pocit, že sme mu k dispozícii a dávame mu našu pozornosť. Aktívne počúvanie je spôsobom partnerskej komunikácie, ktorá má potenciál s emóciami užitočne pracovať, môže byť spôsobom predchádzania konfliktov. Je to spôsob komunikácie využiteľný vo vzťahu k žiakovi i kolegovi.
Vyrovnať sa s emóciami je možné i neproduktívnym spôsobom. K takýmto stratégiám patrí strániť sa ostatných alebo prerušiť kontakt s konkrétnymi ľuďmi. Hovoriť radšej o problémoch a faktoch ako o názoroch a pocitoch. Viesť rozhovor povrchne, a vyhýbať sa tak ponoreniu do hĺbky, niečo len predstierať. Prejedať sa, uchýliť sa k alkoholu či drogám, príliš mnoho pracovať alebo príliš mnoho cvičiť.
Dobré stratégie zvládania emócií a dobre rozvinuté kompetencie emočnej inteligencie sýtia emočné potreby. K nim patrí potreba istoty a bezpečia, potreba samostatnosti a kontroly – mať možnosť robiť rozhodnutia a riadiť sa nimi, potreba sebaúcty a dostatočného sebavedomia, potreba vedomia vlastného významu a dosiahnutých úspechov, potreba cítiť sa kompetentný a schopný. Potrebujeme emocionálne spojenie s ostatnými – cítiť, že sme prijímaní, uznávaní, že niekam patríme, že sme chápaní a rešpektovaní, že nás ostatní obdivujú a oceňujú, potrebujú, starajú sa o nás, cítia dôveru, podporu, ak je treba odpustia.
To môže byť užitočné pre učiteľa a tiež pre jeho žiakov. Narábať s emóciami potrebujeme v škole všetci.
Zdroje:
HASSON, G. 2015. Emoční inteligence. Jak zvládať a řídit své i cizí emoce. Praha: Grada, 2015. 176 s. ISBN 978-80-247-5630-1.
KANITZ (von Kanitz) , A. 2008. Jak rozvíjet svou emoční inteligenci. Praha: Grada, 2008. 103 s. ISBN 978-80-247-2528-6.
SHIRKANI, J. 2014. Ego versus EQ. Osem pascí emocionálnej inteligencie a ako sa s nimi vyrovnávaj manažéri. Praha: Managment Press, 2014. 199 s. ISBN 978-80-7261-275-8.
PLETZER, M. A. 2009. Emoční inteligence. Praha: Grada, 2009. 176 s. ISBN 978-80-247-3057-8.
LHOTKOVÁ, I., ŠNÝDROVÁ, I., TURECKIOVÁ, M. 2012. Sebeřízení vedoucího pracovníka ve školství. Praha: Wolters Kluwer, 2012. 98 s. ISBN 978-80-7478-349-4.